Vývin od lyriky k umeleckej próze je dosť bežným zjavom v literatúre, ale napokon u každého spisovateľa ťažiskom jeho tvorby zostáva jeden literárny druh — píše v doslove k románu dr. Milan Pišút. Týmto ťažiskom zostala u Andreja Plávku poézia, a preto aj dnes, pre mnohých čitateľov bude román Obrátenie Pavla opäť debutom autora, ktorý sa takto po rokoch zasa prihlásil k slovu na aktuálnu tému súčasnosť a jej problémy.

Bratislava a niekoľkoročný pobyt autora v meste boli podnetom pre knihu, v ktorej hlavným okruhom pozorovania sú mladí ľudia z aspektu ich mravného vývoja. Zápas o existenciu, no najmä túžba nájsť vlastný životný postoj sprevádza Pavla Tarabu, hlavného hrdinu, od začiatku do konca románu. Hrdina prichádza z dediny do mesta. Prichádza v čase, keď prestáva veriť v možnosť uskutočnenia vlastného sna. Práve jeho nečakaná realizácia prináša so sebou prvé obrátenie Pavla. A ono umožňuje spisovateľovi prehĺbiť analýzu postavy a sprístupniť čitateľovi širší životný priestor veľkomesta tridsiatych rokov. Dáva možnosť vyhrotiť konflikty, pretože postavy začínajú konať pod vplyvom svojho rozbúreného vnútra a sú nútené podniknúť životne dôležité kroky. Kaviarne, viechy, nová spoločnosť sú prisilným útokom na hrdinove zásady. Padajú reťaze zo sputnaného Pavla a ťažko nájsť ohnivká, ktoré ho spájali s domovom. Popri epizódnych postavách na stupne dozrievania hrdinu stavia Andrej Plávka k „rozmetanému“ Pavlovi Margitu, neskôr Pavlovu ženu, Janu, Máriu. Vo vzťahu k nim cítime jeho základný postoj k otázkam morálky. Autorova myšlienka o nedocenení dobra by mohla byť dominantou románu; v príbehu potvrdzuje starú životnú múdrosť, že často iba pri strate pozitívnych hodnôt zistíme, čo pre nás znamenali. Tak aj Margita musí pri pôrode umrieť, aby sa jej smrť stala impulzom pre obrátenie Pavla vo chvíľach nekonečného tápania.

— Margita moja, nie, neviem už ani vravieť, človek je strašne skutý balastom života — čo sú moje slová? Ako sa môžu dostať cez tieto obruče naučených banalít — tie, vieš, tie slová, ktoré mi vidíš v očiach... —

Takto hovorí Pavol Taraba umierajúcej Margite. Jeho ústami hovorí básnik-lyrik, ktorého cítime na mnohých miestach príbehu a ktorý v náznakoch typizovania stojí blízko pri svojich postavách a s jemným zmyslom pre detail preniká cez povrch do ich vnútra.