Pavol Országh Hviezdoslav
Hájnikova žena

1981 | Nakladatelství Tatran

V čase tohto vydania nemá ďaleko od stých narodenín , no vždy je ešte mladistvá a svieža, ba možno na nej objavovať nové pôvaby a krásy. Zasadená do nepriehľadných hôr, do sveta čistých mravov a pevných zásad svedčí i dnes o zdraví a sile pracovitého ľudu, ktorý vie odrážať zákerné útoky zhubnej a spupnej vrstvy odcudz…enej a odcudzujúcej pospolitému človeku i právo na život. Jej zrod padá do mimoriadne ťažkých pomerov, brzdiacich duchovný i spoločensko-hospodársky rozvoj slovenského národa. „Žiaľbohu, u nás pustne, hynie napospol všetko, “ hovorí Hviezdoslav v Hájnikovej žene. Hynie predovšetkým a neodvratne „kedysi pyšný rodostrom": hýriaca šľachta, šíriaca skazu ďalej do okolia. I keď stav obyčajného ľudu tiež nie je nijako radostný a sám ľud nie je celkom bez viny na svojej biede, básnik verí v jeho zdravé korene i zdarné rastenie a napredovanie, pre ktoré nepotrebuje ani pomoci „vyššieho stavu", ale iba púhe nehatenie vo svojej púti. Od prvých stránok tohto diela badať protiklad medzi ľudovým a panským svetom i so stupňujúcimi sa náznakmi osudovej zrážky a porážky jedného z nich.

... O Hviezdoslavovom jazyku hovorí Škultéty, že hoci má byť iba nástrojom umenia, už sám je umením...

I vďaka tomuto umeniu je Hájnikova žena, napriek blížiacej sa storočnici, stále mladá, pôvabná a bude takou ďalej. Veď práve v nej slovenčina dosiahla jeden z vrcholných svojich triumfov... V takejto rytmicky plynúcej rieke sa zrkadlí navždy: ťažký a krásny i napokon víťazný národný život.

Viliam Turčány V čase tohto vydania nemá ďaleko od stých narodenín , no vždy je ešte mladistvá a svieža, ba možno na nej objavovať nové pôvaby a krásy. Zasadená do nepriehľadných hôr, do sveta čistých mravov a pevný…ch zásad svedčí i dnes o zdraví a sile pracovitého ľudu, ktorý vie odrážať zákerné útoky zhubnej a spupnej vrstvy odcudzenej a odcudzujúcej pospolitému človeku i právo na život. Jej zrod padá do mimoriadne ťažkých pomerov, brzdiacich duchovný i spoločensko-hospodársky rozvoj slovenského národa. „Žiaľbohu, u nás pustne, hynie napospol všetko, “ hovorí Hviezdoslav v Hájnikovej žene. Hynie predovšetkým a neodvratne „kedysi pyšný rodostrom": hýriaca šľachta, šíriaca skazu ďalej do okolia. I keď stav obyčajného ľudu tiež nie je nijako radostný a sám ľud nie je celkom bez viny na svojej biede, básnik verí v jeho zdravé korene i zdarné rastenie a napredovanie, pre ktoré nepotrebuje ani pomoci „vyššieho stavu", ale iba púhe nehatenie vo svojej púti. Od prvých stránok tohto diela badať protiklad medzi ľudovým a panským svetom i so stupňujúcimi sa náznakmi osudovej zrážky a porážky jedného z nich.

... O Hviezdoslavovom jazyku hovorí Škultéty, že hoci má byť iba nástrojom umenia, už sám je umením...

I vďaka tomuto umeniu je Hájnikova žena, napriek blížiacej sa storočnici, stále mladá, pôvabná a bude takou ďalej. Veď práve v nej slovenčina dosiahla jeden z vrcholných svojich triumfov... V takejto rytmicky plynúcej rieke sa zrkadlí navždy: ťažký a krásny i napokon víťazný národný život.

Viliam Turčány

Stav

Dobrý

Skladem pro e-shop Odešleme do 28. 7.

O knize

Stav:	Dobrý
Vazba:	pevná s obálkou
Počet stran:	228
Jazyk:	slovensky
Ilustrátor:	Peter Orvan
Edice:	270. svazek ed. 270. svazek ed. Hviezdoslavova knižnica
Vydání:	Vyd. 1.
Vydáno v:	Bratislava
Vystaveno:	13. 7. 2026 16:25
Číslo položky:	1833273

O autorovi

Pavol Országh Hviezdoslav

Pavol Országh Hviezdoslav byl slovenský básník, spisovatel-prozaik, dramatik a překladatel, jedna z vedoucích osobností slovenské literatury a slovenské kultury vůbec. Narodil se na Oravě na severním Slovensku jako třetí dítě chudého zemana. Základní vzdělání nabyl ve svém rodišti, v Jasenové a v Leštinách. Jako žák měl velmi dobré studijní výsledky a v roce 1862 se dostal na gymnázium v maďarském Miškovci. Zde bydlel u svého strýčka – krejčovského mistra. Na prázdniny nejezdil domů, ale zůstával v Miškovci, kde prostudoval celou strýčkovu knihovnu. Tak si oblíbil poezii a díla maďarských básníků. Po strýčkově smrti v roce 1865 se vrátil domů na Slovensko a nastoupil na evangelické gymnázium v Kežmarku. Po ukončení gymnaziálních studií se přestěhoval do Prešova, kde studoval na Právnické akademii. V době studií pracoval jako editor studentského almanachu Napred. Studium ukončil v roce 1872 a začal působit jako advokátní koncipient ve slovenských městech Dolný Kubín, Martin nebo Senica. V roce 1875 v Budapešti složil advokátské zkoušky a otevřel si v Námestově samostatnou advokátní praxi. Všechna svá tvůrčí léta tak prožil na Oravě, kde působil také jako člen soudu nebo vedoucí filiálky Tatrabanky. V roce 1876 odjel do Dolného Kubína, kde se stal přísedícím soudcem, v květnu se oženil s Ilonou Novákovou, dcerou místního evangelického seniora. Jejich manželství bylo bezdětné, ale když v roce 1887 zemřela jeho matka, v roce 1888 jeho otec a o rok později i jeho bratr Mikuláš, rozhodl se s manželkou, že adoptují obě Mikulášovy děti, synovce Jaroslava a neteř Sidónii. V květnu roku 1918 vedl slovenskou delegaci na oslavách 50. výročí vzniku Národního divadla v Praze. Do svého projevu vložil náznak možného blízkého spolužití Slováků a Čechů. Proto koncem téhož roku nadšeně ...

Více od autora