Rozprávač Bartolomej Slzička z krajiny nikoho, teda z Československa rokov 1938 a 1939, ocitá sa na štúdiách v Paríži, spoznáva slečnu Danielu, cudzincov i krajanov, diplomatov, mesto...

Bartolomej Slzička, mladý Slovák, študent v Paríži, sa zaľúbi do Francúzky Daniely. Prežívajú spolu romantické chvíľky, ako posedávanie v prútených kreslách kaviarní. Všetko sa však točí okolo aktuálnych rozpráv o osude Československa po roku 1938.
Autor vychádza zo svojich skúseností na štúdiách v Paríži. Jeho autentické zážitky prostého mladíka očareného veľkým svetom sa v knihe snúbia s bezkonkurenčným literárnym darom zachytiť realitu v jej bezprostrednom zázraku. Sám Tatarka o svojom písaní vraví: „V mojich knižkách, tak sa mi zdá, nedoznieva ani nadrealizmus, nie sú ani ohlasom existencializmu. Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu formálnymi vynálezmi, pôvabnou i provokatívnou žihadlovosťou.“ Tatarka je celkom ojedinelý ľudský zjav v literatúre. Je nevykoreniteľný a svetový zároveň. Jeho písanie vynáša na svetlo prostú a čistú, ničím nezaťaženú dušu posadnutú životom, dušu obyčajného zdravého provinčného chlapca. Tá sa však snúbi s bravúrnou intelektuálnou iskrou, priam múdrosťou Tatarku – filozofa života, ktorý si všetko vyskúšal na vlastnej koži a na vlastných nohách prešiel kus sveta.
Tatarka aj v Prútených kreslách, ako v každom svojom diele napokon spieva o slobode. Jeho hrdina, Bartolomej, prichádza študovať do Paríža, do krajiny, ktorá bude mať podiel na strate slobody v jeho vlastnej zemi. (Mníchov 1938). Hoci to hrdinovi pridáva na úzkostiach a pocite štvanca, ktorý tiež cítiť v stiahnutom hrdle príbehu Bartolomeja Slzičku, napriek tomu sú Prútené kreslá očarujúcim volaním po porozumení, po kontakte, po schopnosti rozumieť si s cudzím, iným svetom. A spolu s láskou, ktorú Tatarka chápe ako uskutočnenie ľudskej túžby žiť pre druhého, je táto schopnosť ľudí odovzdávať sa druhým najväčším božstvom.