Georg Wilhelm Friedrich Hegel
Logika

1961 | Nakladatelství Vydavatel'stvo Slovenskej akadémie vied

Po preklade filozofie dejín dostáva sa nám od rúk teraz druhého, tentokrát hlavného diela G. W. F. Hegela zavŕšiteľa nemeckej klasickej filozofie a veľkého dialektika - idealistu z prvej polovice 19. storočia. Táto logika zvaná tiež Malou logikou , tvorí prvý diel Hegelovej Encyklopédie filozofických vied , v ktorej He…gel načrtáva v skratke celý svoj filozofický systém. Logika sa tu dostala na prvé miesto, hovoriac o kategóriách a zákonitostiach ich vyrastania jednej z druhej. Podľa Hegela jestvuje len jedna podstata celej skutočnosti - idea. Táto sa nie len mení, ale aj vyvíja, a to od abstraktného ku konkrétnemu, od jednoduchého k zložitému. Počína anorganickou prírodou a končí človekom, jeho mnohotvárnou činnosťou, ako je umenie, náboženstvo filozofia, spoločenský život atď. Hegel sa vo svojich dielach zaoberá prevažne týmto vývojom idey, a to vždy z iného hľadiska. Napríklad vo filozofii náboženstva vykladá, ako si človek uvedomuje ideu - vlastne idea seba samu cestou ľudského uvedomenia - vo svojich náboženských predstavách, t. j. ako boha, začínajúc tým najprimitívnejším a končiac ,,absolútnym" náboženstvom - kresťanstvom. V Dejinách filozofie líči zase vývoj idey v oblasti pojmového myslenia, najvyššieho, aké vôbec jestvuje. Jednotlivý filozofi, vystupujúci po sebe v dejinách filozofie, sú tu akousi rodinou mysliteľov, ktorých názory na seba nadväzujú, a to tým, že nižšia filozofia prechádza ako prekonaná do vyššej, pripravujúc systém ,,absolútnej" filozofie - Hegelovej, v ktorej idea dochádza k uvedomeniu si seba samej v tejto oblasti. Každý ozajstný filozof prináša novú myšlienku, kategóriu na ktorej buduje svoj systém. Sledovaním vývoja týchto kategórií ako podstaty filozofických systémov zaoberá sa Logika. Treba ju teda študovať paralelne s Dejinami filozofie, lebo skytajú kľúč k jej pochopeniu. Hegel postupuje aj tu systematicky. Začína - ako aj dejinami filozofie - kategóriou bytia ako najjednoduchšou a končí najzložitejšou ideou. Celý vývoj prebieha dialekticky, bojom protikladov, prekonávaním protirečení, povznášaním sa na vyšší stupeň, narastaním nových protirečení atď. O význame Hegelovej Logiky pre dnešok netreba zvlášť hovoriť. Ako je známe Hegel bol jedným z filozofických zdrojov marxizmu, presnejšie povedané jeho dialektickú metódu skúmania vývoja skutočnosti. A tú vykladá Hegel najsystematickejšie práve vo svojej Logike. No marxistická dialektika sa podstatne líši od Hegelovej dialektiky, najmä tým že podáva vývoj hmotného a nie duchovného diania. Okrem toho aj v parciálnej problematike medzi marxizmom a Hegelom sú veľké rozdiely. No aby bolo možné marxistickú dialektiku správne rozpracovávať, čo je veľká úloha našich filozofov, je nevyhnutné poznať aj Hegelovu idealistickú dialektiku. Logika je dielo myšlienkovo veľmi hlboké, podnetné, aj keď, pravda, náročné. Ako hovorí výstižne Lenin ,,v tomto najidealistickejšom diele Hegelovom je najmenej idealizmu, najviac materializmu". Lenin vedel čítať Hegela materialisticky a nie iste náhodou, že práve Logike venoval najvúčšiu pozornosť. Tento spôsob čítania sa musíme naučiť aj my. Len tak vyťažíme z Hegelovho diela čo najviac. Po preklade filozofie dejín dostáva sa nám od rúk teraz druhého, tentokrát hlavného diela G. W. F. Hegela zavŕšiteľa nemeckej klasickej filozofie a veľkého dialektika - idealistu z prvej polovice 19. …storočia. Táto logika zvaná tiež Malou logikou , tvorí prvý diel Hegelovej Encyklopédie filozofických vied , v ktorej Hegel načrtáva v skratke celý svoj filozofický systém. Logika sa tu dostala na prvé miesto, hovoriac o kategóriách a zákonitostiach ich vyrastania jednej z druhej. Podľa Hegela jestvuje len jedna podstata celej skutočnosti - idea. Táto sa nie len mení, ale aj vyvíja, a to od abstraktného ku konkrétnemu, od jednoduchého k zložitému. Počína anorganickou prírodou a končí človekom, jeho mnohotvárnou činnosťou, ako je umenie, náboženstvo filozofia, spoločenský život atď. Hegel sa vo svojich dielach zaoberá prevažne týmto vývojom idey, a to vždy z iného hľadiska. Napríklad vo filozofii náboženstva vykladá, ako si človek uvedomuje ideu - vlastne idea seba samu cestou ľudského uvedomenia - vo svojich náboženských predstavách, t. j. ako boha, začínajúc tým najprimitívnejším a končiac ,,absolútnym" náboženstvom - kresťanstvom. V Dejinách filozofie líči zase vývoj idey v oblasti pojmového myslenia, najvyššieho, aké vôbec jestvuje. Jednotlivý filozofi, vystupujúci po sebe v dejinách filozofie, sú tu akousi rodinou mysliteľov, ktorých názory na seba nadväzujú, a to tým, že nižšia filozofia prechádza ako prekonaná do vyššej, pripravujúc systém ,,absolútnej" filozofie - Hegelovej, v ktorej idea dochádza k uvedomeniu si seba samej v tejto oblasti. Každý ozajstný filozof prináša novú myšlienku, kategóriu na ktorej buduje svoj systém. Sledovaním vývoja týchto kategórií ako podstaty filozofických systémov zaoberá sa Logika. Treba ju teda študovať paralelne s Dejinami filozofie, lebo skytajú kľúč k jej pochopeniu. Hegel postupuje aj tu systematicky. Začína - ako aj dejinami filozofie - kategóriou bytia ako najjednoduchšou a končí najzložitejšou ideou. Celý vývoj prebieha dialekticky, bojom protikladov, prekonávaním protirečení, povznášaním sa na vyšší stupeň, narastaním nových protirečení atď. O význame Hegelovej Logiky pre dnešok netreba zvlášť hovoriť. Ako je známe Hegel bol jedným z filozofických zdrojov marxizmu, presnejšie povedané jeho dialektickú metódu skúmania vývoja skutočnosti. A tú vykladá Hegel najsystematickejšie práve vo svojej Logike. No marxistická dialektika sa podstatne líši od Hegelovej dialektiky, najmä tým že podáva vývoj hmotného a nie duchovného diania. Okrem toho aj v parciálnej problematike medzi marxizmom a Hegelom sú veľké rozdiely. No aby bolo možné marxistickú dialektiku správne rozpracovávať, čo je veľká úloha našich filozofov, je nevyhnutné poznať aj Hegelovu idealistickú dialektiku. Logika je dielo myšlienkovo veľmi hlboké, podnetné, aj keď, pravda, náročné. Ako hovorí výstižne Lenin ,,v tomto najidealistickejšom diele Hegelovom je najmenej idealizmu, najviac materializmu". Lenin vedel čítať Hegela materialisticky a nie iste náhodou, že práve Logike venoval najvúčšiu pozornosť. Tento spôsob čítania sa musíme naučiť aj my. Len tak vyťažíme z Hegelovho diela čo najviac.

Stav

Dobrý

Vytvořit poptávku

O knize

Stav:	Dobrý
Vazba:	pevná s obálkou
Počet stran:	296
Jazyk:	slovensky
Edice:	9. svazek ed. 9. svazek ed. Filozofická bibliotéka
Vydání:	Vydanie prvé
Vydáno v:	Bratislava
Vystaveno:	12. 6. 2023 12:35
Číslo položky:	569866

O autorovi

Georg Wilhelm Friedrich Hegel

Georg Wilhelm Friedrich Hegel byl filosof, představitel německého idealismu. Hegelovým hlavním přínosem je objev dějinnosti: svět není neměnné, stálé uspořádání, nýbrž jedno nesmírné dějství, v němž světový duch hledá cestu sám k sobě. V lidstvu se uskutečňuje svoboda a rozum vesmíru tím, že roste lidské uvědomění a schopnost přetvářet svět. Tomu, co jest, nelze rozumět jinak než jako procesu, změně, vývoji, pokroku, cestě k dokonalosti, případně i zápasu protikladů. Tuto myšlenku převzala v průběhu 19. století nejen filosofie, ale postupně i jednotlivé vědy: jazykověda, právo, sociologie a v podobě evoluce také např. biologie, antropologie a kosmologie. Cesta ducha a zákonitá dějinnost světa začíná uzavřeným absolutnem, které je totožné s nicotou. Z kosmologického hlediska se dá hovořit o singularitě v období před velkým třeskem. Absolutno se poté začíná realizovat v přírodě, aby nakonec po mnoha miliardách let dalo vzniknout vědomí a poznávalo samo sebe. Narodil se ve Stuttgartu. Od svých pěti let navštěvoval tamější latinskou školu a brzy si vynikajícím způsobem osvojil řecké i římské klasiky. Od roku 1788 studoval filosofii a teologii v Tübingenu se svými přáteli, filosofem Schellingem a básníkem Hölderlinem. Roku 1801 se habilitoval spisem o astronomii v Jeně, kde pak přednášel filosofii. Když roku 1806 porazil Napoleon pruskou armádu u Jeny, Hegel právě dokončoval své nejslavnější dílo – Fenomenologii ducha. S přítelem Schellingem vydával „Kritický časopis pro filosofii“, věnovaný hlavně dědictví Kantovy filosofie, a v roce 1808 se stal rektorem norimberského gymnázia. Zde dokončil své druhé velké dílo, třísvazkovou Vědu o logice . Ta mu vynesla povolání na katedru filosofie v Heidelbergu, kde napsal Encyklopedii filosofických věd . Roku 1811 se oženil s Marií von Tücher, s níž měl dva syny. Roku 1818 byl povolán do Berlína, kde se těšil nesmírné vážnosti a vlivu. I...

Více od autora