Pavel Hrúz bol slovenský spisovateľ. Narodil sa v rodine krajčíra a vzdelanie získaval v Banskej Bystrici a v Bratislave . V roku 1964-1968 pracoval ako elektroinštalatér v Banskej Bystrici, robotník v pivovare v Rimavskej Sobote, technik vysielača na Kráľovej Holi. Od roku 1968 sa stal redaktorom v Matičnom čítaní, odkiaľ ho v roku 1971 prepustili. 1971-1974 bez zamestnania, 1974-1975 správca tenisových kurtov v Banskej Bystrici, 1975-1990 robotník, neskôr energetik v Stavoindustrii v Banskej Bystrici. Od roku 1990 pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. Svoje prvé diela začal uverejňovať už počas stredoškolských štúdií v denníku Smer a neskôr aj v Mladej tvorbe. Debutoval knihou poviedkových čŕt zo študentského prostredia Dokumenty o výhľadoch . Po roku 1972 publikoval len v samizdate , poviedky v samizdatovom zborníku Československý fejeton ), na Slovensku mu znovu vychádzali knihy až po roku 1989, keď mu okrem nových prác vyšli i diela napísané a vydané ako samizdaty. V roku 1998 získal literárnu Cenu Dominika Tatarku. Je spoluautorom bedekru Banská Bystrica a okolie. Vo svojich prózach sa sústredil na detail, rozprávanie o zdanlivo bezvýznamných témach, ale i ľuďoch, ktorí sú mimo "veľkého" spoločenského diania, spravidla na pokraji spoločnosti, s úsilím o autentickosť prostredia a života, čomu podriaďoval aj výrazové prostriedky. Dielo: Próza: 1966 – Dokumenty o výhľadoch, debutová kniha 1968 – Okultizmus, kniha poviedok 1990 – Chliev a hry, zbierka próz 1991 – Pereat 1993 – Párenie samotárov. Rendezvous 69 1996 – Oči kuričove 1996 – Chlieb a kry, zbierka próz 1998 – Hore pupkom, pupkom sveta 2000 – ...