Immanuel Kant
Kritika praktického rozumu

1990 | Nakladatelství Spektrum

„Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa myslenie nimi zaoberá: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tieto najčastejšie citované slová Immanuela Kanta , vyryté a do jeho náhrobného kameňa, vyslovuje vo svojej Kritike praktického rozumu , dô…stojne sa stavajúcej po bok Kritiky čistého rozumu . Dá sa povedať, že Kritika praktického rozumu je dnes a stále aktuálnejšia než prvá Kritika, lebo kým tá rieši abstraktné, teoretické, iba filozofa zaujímajúce problémy teórie poznania, prvá sa prihovára človeku v jeho praxi, v každodennom živote a kategoricky mu nariaďuje: Konaj podľa takej zásady, aby mohla mať všeobecnú a nevyhnutnú platnosť! Kant takto vstupuje do najintímnejšej komnaty ľudskej duše, do svedomia, a prikazuje človeku vlastne len to, čo, ako predpokladá, našiel v ňom samom: mravný zákon, príkaz myslieť pri konaní nielen na seba, ale na celé ľudstvo, potláčať v sebe všetko sebecké, zmyslové, nútiť a vychovávať sa v úcte k ľudskosti a k ľudstvu, a tak aj k sebe samému.

Racionalista Kant žiada potláčať všetko zmyslové, partikulárne, lebo partikulárnosť rozdeľuje, znesváruje, ale aj zneucťuje človeka vo vlastných očiach, pretože vie alebo cíti, že je určený pre čosi vyššie. Tým je rozum, rozumovosť a s ňou spojená humánnosť, ktorá ľudí spája a zjednocuje, odmieňa jednotlivca po prekonanom boji so sebou pocitom sebaúcty a dáva mu zadosťučinenie. Vtedy sa človek cíti vyšším tvorom, vtedy premáha svoju zmyslovú prírodu a povznáša sa do duchovnej, morálnej ríše, vyhradenej len pre rozumné bytosti, vtedy sa približuje k svojmu konečnému cieľu - k najvyššiemu dobru, dosiahnuteľnému však iba po smrti. Vtedy sa dostáva najbližšie k bohu ako k nedosiahnuteľnému vzoru tohto dobra. Toto všetko nariaďuje a sľubuje mravný zákon v ňom, ktorý Kanta tak nadchýna.

Problém mravnosti či nemravnosti je každodenným problémom človeka, rozumovosť a rozumnosť je jeho odvekou, veľmi ťažko splniteľnou túžbou. Kant podáva množstvo argumentov pre ňu a ukladá ju ako povinnosť celému ľudstvu, lebo bez nej je existenčne ohrozené. Ukladá ju teda aj nám a k jeho hlasu nemožno zostať hluchým. „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa myslenie nimi zaoberá: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tieto najčastejšie …citované slová Immanuela Kanta , vyryté a do jeho náhrobného kameňa, vyslovuje vo svojej Kritike praktického rozumu , dôstojne sa stavajúcej po bok Kritiky čistého rozumu . Dá sa povedať, že Kritika praktického rozumu je dnes a stále aktuálnejšia než prvá Kritika, lebo kým tá rieši abstraktné, teoretické, iba filozofa zaujímajúce problémy teórie poznania, prvá sa prihovára človeku v jeho praxi, v každodennom živote a kategoricky mu nariaďuje: Konaj podľa takej zásady, aby mohla mať všeobecnú a nevyhnutnú platnosť! Kant takto vstupuje do najintímnejšej komnaty ľudskej duše, do svedomia, a prikazuje človeku vlastne len to, čo, ako predpokladá, našiel v ňom samom: mravný zákon, príkaz myslieť pri konaní nielen na seba, ale na celé ľudstvo, potláčať v sebe všetko sebecké, zmyslové, nútiť a vychovávať sa v úcte k ľudskosti a k ľudstvu, a tak aj k sebe samému.

Racionalista Kant žiada potláčať všetko zmyslové, partikulárne, lebo partikulárnosť rozdeľuje, znesváruje, ale aj zneucťuje človeka vo vlastných očiach, pretože vie alebo cíti, že je určený pre čosi vyššie. Tým je rozum, rozumovosť a s ňou spojená humánnosť, ktorá ľudí spája a zjednocuje, odmieňa jednotlivca po prekonanom boji so sebou pocitom sebaúcty a dáva mu zadosťučinenie. Vtedy sa človek cíti vyšším tvorom, vtedy premáha svoju zmyslovú prírodu a povznáša sa do duchovnej, morálnej ríše, vyhradenej len pre rozumné bytosti, vtedy sa približuje k svojmu konečnému cieľu - k najvyššiemu dobru, dosiahnuteľnému však iba po smrti. Vtedy sa dostáva najbližšie k bohu ako k nedosiahnuteľnému vzoru tohto dobra. Toto všetko nariaďuje a sľubuje mravný zákon v ňom, ktorý Kanta tak nadchýna.

Problém mravnosti či nemravnosti je každodenným problémom človeka, rozumovosť a rozumnosť je jeho odvekou, veľmi ťažko splniteľnou túžbou. Kant podáva množstvo argumentov pre ňu a ukladá ju ako povinnosť celému ľudstvu, lebo bez nej je existenčne ohrozené. Ukladá ju teda aj nám a k jeho hlasu nemožno zostať hluchým.

Stav

Dobrý

Vytvořit poptávku

O knize

Stav:	Dobrý
Vazba:	pevná s obálkou
Počet stran:	180, [1]
Jazyk:	slovensky
ISBN10:	8021800518
ISBN:	9788021800519
Edice:	Filozofické odkazy
Vydání:	1. vyd
Vydáno v:	Bratislava
Vystaveno:	5. 9. 2022 14:44
Číslo položky:	394571

O autorovi

Immanuel Kant

Immanuel Kant byl německý filosof, jeden z nejvýznamnějších evropských myslitelů a poslední z představitelů osvícenství. Jeho Kritikou čistého rozumu začíná nové pojetí filosofie, zejména v epistemologii a v etice. Kant významně ovlivnil pozdější romantické a idealistické filosofy 19. století a novější filosofii vůbec. Kant se narodil jako čtvrté dítě ve zbožné pietistické rodině drobného řemeslníka a celý život prožil v okolí Královce ve východním Prusku ; z jeho osmi sourozenců se však jen čtyři dožili dospělého věku. Byl drobné až neduživé postavy, byl však velmi společenský a sám na sebe poměrně přísný. Od roku 1740 studoval na zdejší univerzitě filosofii, přírodní vědy a matematiku. Roku 1746 mu zemřel otec a univerzita odmítla jeho disertační práci, takže se řadu let živil jako vychovatel v okolí Královce. Po návratu na univerzitu vydal práci o „Obecných dějinách přírody a teorii oblohy“ a téhož roku se habilitoval spisem „O prvních zásadách metafyzického poznání“. Přednášel logiku, morální filosofii a metafyziku a jako úvod ke studiu filosofie fyziku, geografii a antropologii. V následujících letech odmítl několik pozvání na různé univerzity, až se roku 1770 stal profesorem logiky a metafyziky Univerzity v Královci, kde byl pak dvakrát rektorem. Roku 1787 byl přijat do Pruské akademie věd, v posledním období života měl však značné nesnáze s pruskou cenzurou. Kant se řídil přesným denním rozvrhem: vstával v pět hodin, dopoledne přednášel, k obědu často zval hosty a odpoledne chodil na procházku po známé „Cestě filosofů“. Pokud se ale líčí jako profesorský pedant, je to přehnané. Hrával velmi dobře karty i kulečník a ve společnosti byl velice oblíbený, zejména jako skvělý vypravěč. Také na jeho přednášky vzpomínali jeho žáci s nadšením: Kant byl vtipný a hlavně vedl své posluchače k samostatnému myšlení. Dožil se téměř 80 let a byl pohřben v K...

Více od autora