Konštatovanie potvrdzuje fakt — najvýstižnejšie v Alžbetinom dvore, vo vrcholnom diele trilógie a vari celej románovej tvorby Hany Zelinovej — že idey a historické fakty, nepochybne overené a hodnoverné, v románovej osnove nadobúdajú funkciu literárnej fikcie. Aspoň čitateľ ich vníma v tejto rovine. Je to znak zrelého epického umenia. Len tak môže na pozadí historickej panorámy slovenského života za posledných stopäťdesiat rokov dominovať psychológia postáv a vzťahov medzi nimi. Románová trilógia nateraz završuje cestu Hany Zelinovej od literárnej, fiktívnej vízie ľudského sveta ku skutočnosti, od zaprášenej minulosti k socialistickej prítomnosti, k dnešku, ktorý by sme nevedeli plne pochopiť bez poznania minulosti.
Karol Wlachovský Nové slovo, 1979

Míľnik na základnej vývinovej osi prozaického diela Hany Zelinovej tvorí románová trilógia Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). Historická genealógia rodu Fabiciovcov od konca 18. storočia až po životné osudy potomkov fabiciovského rodu v súčasnosti autorka „uzemnila“ do rodného Turca. Trilógia zachycuje veľký historický oblúk slovenského života: rozkvet a postupný zánik zemianstva, kapitalizáciu vzťahov medzi ľuďmi za buržoáznej republiky, vznik a rozmach robotníckeho hnutia (konkrétne na Vrútkach), protifašistický odboj, formovanie občianskych postojov v krízových rokoch 1968/69. Hoci trilógia má všetky vonkajšie znaky historickej epopeje, jednako máme do činenia predovšetkým so psychologickými románmi.