„Človek musí mať k ľudom srdce, aj oni ho potom budú mať radi“ — vždy v novej, inej podobe sa Němcová v celom svojom diele vracia k tomuto svojmu životnému pocitu. Toľko ústrkov, nepochopenia, bolesti, biedy málokto vytrpel ako táto milujúca krásna žena, kým choroba celkom nepodlomila jej sily. Vynikajúca spisovateľka s bohatým dielom umiera sotva štyridsaťročná. V každej poviedke je kus z nej, kus osobnej spovede vrúcneho srdca, veľa jej túžob a myšlienok. Tak ako jej menovkyňa „divá Bára“ i ona sa svojským neobvyklým spôsobom pokúšala bojovať proti zadubenosti svojho prostredia, za dobré, čisté vzťahy medzi ľuďmi, za úprimnú lásku, takisto ako Báru i ju stihlo pohŕdanie jej okolia, i ju symbolicky zamkli na dlhú noc do potuchnutej márnice ponižovania a biedy. Nie div, keďže sa pred vyše sto rokmi opovážila plávať proti prúdu a napísať v poviedke „na nás, na chudobných stojí svet“ a neľútostne vystaviť na obdiv barbarstvo takých milostivých paní Springenfeldových a ich spoločnosti zo „Zámku a pod zámkom“. Osobne napokon Němcová podľahla tej márnici, do ktorej ju odsúdili, nebolo silného človeka, čo by bol vyvalil dvere jej väzenia biedy. ... "som ako žobráčka ..." napísala krátko pred smrťou a bola to doslova pravda. Ale táto snívajúca žobráčka dokázala písať o drobných ľudoch, o nezištnej ľudskej pomoci, ktorá nedovolí, aby sa človek odcudzil človeku, o vrúcnej láske, rúcajúcej všetky priehrady neprajnosti, tak pôvabne, tak hravo, tak čisto a úprimne prosto ako málokto za jej čias, a preto je jej dielo podnes príťažlivé. A bola, takisto ako málokto z jej rovesníkov ozajstnou úprimnou priateľkou Slovákov, písala o Slovensku s pochopením a obdivom, aký sa zračí i v jej „Chyži pod horami“. V liste priateľovi píše: „Nie je to zištnosť, ani prepiatosť, ale úprimná láska.“ Božena Němcová patrí k najväčším postavám českej literatúry. Jej rozprávky, poviedky a „Babička“ už dávno patria medzi najobľúbenejšie knihy našej mládeže a ich obľúbenosť a vrelý záujem o ne i na Slovensku neustále vzrastá.