Anton Habovštiak sa narodil v roľníckej rodine. Inšpirovaný prostredím, začal si zapisovať nárečové texty z oravskej oblasti, ktoré neskôr využil a uplatnil vo svojom bádateľskom a tvorivom živote. Svoju prvú štúdiu venoval svojmu rodnému kraju. Celý život zasvätil vedeckej práci v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra - predovšetkým výskumu slovenských nárečí, predovšetkým oravských, a to najmä s uplatnením metód jazykového zemepisu. Venoval sa aj otázkam spisovného jazyka, štylistike, onomastike, lexikologickej a lexikografickej problematike, ale aj umeleckej literárnej tvorbe a literatúre faktu. Zaoberal sa aj výskumom slovnej zásoby slovenských a slovanských nárečí. Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekcii. Ako autor riešil teoretické i praktické problémy lexikálnej a sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu zo širšieho slavistického hľadiska. Využil materiál získaný pomocou atlasového dotazníka na rozsiahlom slovanskom území a pripravil sériu príspevkov, ktoré potom publikoval v domácich i zahraničných periodikách, príležitostných zborníkoch a knižných vydaniach. Počas dialektologických terénnych výskumov venoval pozornosť aj ľudovej slovesnosti. Na základe získaných ľudových motívov napísal viacero zbierok rozprávok a povestí, v ktorých bohato využil hlbokú studnicu nárečovej lexiky, frazeológie a syntaxe i pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov. Čitatelia mu neraz adresovali otázku, ako vraj súvisí vedecké poznávanie s fenoménom fantázie, čo tak veľmi charakterizuje slovesný útvar, akým je rozprávka. Venoval sa aj tvorbe literatúry pre mládež. Ako člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí I mal možnosť samostatne rozvinúť svoju lexikografickú prax. Zúročil ju najmä pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkov slovenských nárečí. Neustále bol aktívny v besedovaní, oponovaní a popularizovan...