Levočská biela pani je jeden z najčítanejších románov klasika maďarskej literatúry Móra Jókaiho. Pre našich čitateľov má osobitnú príťažlivosť to, že veľká väčšina románového deja sa odohráva na území Slovenska. Historickou kulisou románu je obliehanie a kapitulácia Levoče v roku 1710, keď sa kurucké oddiely vzdali rakúskej cisárskej armáde, proti ktorej viedol odboj František Rákóczi II. Hrdinka románu Juliánna Korponayová, dcéra fanatického revolucionára Zsigmonda Ghéczyho, je historická postava. Svedčia o tom súdne spisy z vlastizradného procesu, ktorý sa konal v Rábe (Győri) v roku 1714 a v ktorom bola „levočská biela pani" odsúdená na smrť a popravená. Podľa viacerých dokladov možno tvrdiť, že zradkyňa, ktorá prispela ku kapitulácii mesta, a rábska mučenica je jedna a tá istá osoba. Raz urobila životne dôležitú službu cisárskym vojskám a druhý raz sa zúčastnila na sprisahaní proti nim. Jókaiho fantáziu podnietila jej radikálna zmena stanoviska. Spisovateľ svojou osvedčenou metódou spojil v románe realistické a romantické prvky, skutočnosť s fantáziou a vytvoril dielo, ktoré podnes zabáva a poúča čitateľov. História je pre Jókaiho iba rámec, kulisa, ktorú posúva a mení podľa rozvíjania deja a charakteru svojich postáv. Jókaiho často označujú za vynikajúceho rozprávača. Tento prívlastok je oprávnený a zaslúžený, i keď má do istej miery zľahčujúci charakter. (Rozprávačovi netreba veriť všetko, čo tvrdí. ) Jókaiho rozprávačské umenie je však literárnym umením v pravom zmysle slova a od skutočnej histórie sa odchyľuje len do takej miery, ako to dovoľuje licencia autora historického románu. Aj hrdinka Levočskej bielej panej je postava, ktorá spolu s ostatnými v románe vystupujúcimi osobami uspokojuje dávny, inštinktívny smäd ľudskej duše čarovným nápojom fantázie. Plynulý tok rozprávania a dramatický dej udrží našu pozornosť v zajatí po posledný riadok. Slovenskí čitatelia si so záujmom prečítajú, čo sa dialo v minulých storočiach ná našom území, v našich mestách, v našich horách a dolinách.