Edmond de Goncourt: Germinie Lacerteuxová

Edmond de Goncourt, Jules de Goncourt
Germinie Lacerteuxová

1986 | Nakladatelství Pravda

Bratia Goncourtovci, Edmond a Jules , žili a tvorili v zriedkavej citovej a intelektuálnej zhode. Boli milovníkmi umenia, sami začínali akvarelom, písali monografie o umení 18. storočia a historické práce, v ktorých zachytávali spoločenské mravy. Metódu pozorovania a zbierania „ľudských dokumentov“ uplatnili jednak v …svojom Denníku , jednak v románovej tvorbe, písanej impresionistickým štýlom. Ich umelecké postupy majú mnoho spoločného s maliarstvom. Chcú maľovať „skutočný život“ a takmer vždy literárne spracúvajú príbehy, ktoré zblízka poznali: v románe Renée Mauperinová , portréte ušľachtitej dievčiny, opisujú priateľku z detstva, v románe Madame Gervaisaisová jednu zo svojich tiet, utápajúcu sa v náboženskom sebaklame, v Sestre Philoméne pravdivý príbeh z rouenskej nemocnice, v Germinie Lacerteuxovej osud jednoduchej slúžky. So zmyslom pre detail vykresľujú atmosféru prostredia: svet literáta v románe Charles Demailly a umelecké kruhy v Manette Salomonovej . Po Julovej smrti Edmond pokračuje v spoločnom diele. Vydáva Neviestku Elisu , Herečku Faustinovú a román s autobiografickými črtami Bratia Zemganno . Na základe jeho testamentu bola založená Académie Goncourt, ktorá každoročne udeľuje literárnu cenu.

Spisovateľská dvojica Goncourtovcov urobila svojou tvorbou prvý krok od realizmu k naturalizmu. Namiesto veľkých celkov, zobrazujúcich sociálny život, ktorý neskôr naturalisti vykresľovali širokými ťahmi, zameriavajú sa na podanie životných osudov jednotlivcov, hlavne ženských postáv, nejakým spôsobom výnimočných, precitlivených až patologických prípadov. Vytvorili vybrúsený a prepracovaný štýl, ktorý sami nazvali „umeleckým písaním“.

Ako píšu v predslove k románu Germinie Lacerteuxová, chceli zobrazením tragického príbehu slúžky dokázať, že nešťastie vydedených môže vzbudiť u čitateľa také isté dojatie ako nešťastie ľudí pochádzajúcich z vyšších vrstiev spoločnosti. Príbeh ženy, ktorá v túžbe po láske a ľudskosti obetuje svoj život iným, zachytili mimoriadne plasticky, s umením psychologického ponoru do ženskej duše. Na vtedajší literárny vkus odvážne priviedli do literatúry ľudovú protagonistku, aby podali klinickú štúdiu jej lásky a s lekárskou presnosťou sledovali jej pozvoľný morálny a fyzický úpadok.

Tento román, zo všetkých diel bratov Goncourtovcov najpôsobivejší, presýtený súcitom k nešťastnej hrdinke a odsúdením vtedajšej spoločnosti, patrí k vrcholkom ich umeleckého snaženia. Stendhal vysoko ocenil jeho psychologickú rovinu. Hugo vyzdvihol jeho pravdivosť, Zolu upútal skľučujúci osud hrdinky, ktorá napriek túžbe zachovať si čisté srdce odstrčená a osamotená padá. Bratia Goncourtovci, Edmond a Jules , žili a tvorili v zriedkavej citovej a intelektuálnej zhode. Boli milovníkmi umenia, sami začínali akvarelom, písali monografie o umení 18. storočia a historické …práce, v ktorých zachytávali spoločenské mravy. Metódu pozorovania a zbierania „ľudských dokumentov“ uplatnili jednak v svojom Denníku , jednak v románovej tvorbe, písanej impresionistickým štýlom. Ich umelecké postupy majú mnoho spoločného s maliarstvom. Chcú maľovať „skutočný život“ a takmer vždy literárne spracúvajú príbehy, ktoré zblízka poznali: v románe Renée Mauperinová , portréte ušľachtitej dievčiny, opisujú priateľku z detstva, v románe Madame Gervaisaisová jednu zo svojich tiet, utápajúcu sa v náboženskom sebaklame, v Sestre Philoméne pravdivý príbeh z rouenskej nemocnice, v Germinie Lacerteuxovej osud jednoduchej slúžky. So zmyslom pre detail vykresľujú atmosféru prostredia: svet literáta v románe Charles Demailly a umelecké kruhy v Manette Salomonovej . Po Julovej smrti Edmond pokračuje v spoločnom diele. Vydáva Neviestku Elisu , Herečku Faustinovú a román s autobiografickými črtami Bratia Zemganno . Na základe jeho testamentu bola založená Académie Goncourt, ktorá každoročne udeľuje literárnu cenu.

Spisovateľská dvojica Goncourtovcov urobila svojou tvorbou prvý krok od realizmu k naturalizmu. Namiesto veľkých celkov, zobrazujúcich sociálny život, ktorý neskôr naturalisti vykresľovali širokými ťahmi, zameriavajú sa na podanie životných osudov jednotlivcov, hlavne ženských postáv, nejakým spôsobom výnimočných, precitlivených až patologických prípadov. Vytvorili vybrúsený a prepracovaný štýl, ktorý sami nazvali „umeleckým písaním“.

Ako píšu v predslove k románu Germinie Lacerteuxová, chceli zobrazením tragického príbehu slúžky dokázať, že nešťastie vydedených môže vzbudiť u čitateľa také isté dojatie ako nešťastie ľudí pochádzajúcich z vyšších vrstiev spoločnosti. Príbeh ženy, ktorá v túžbe po láske a ľudskosti obetuje svoj život iným, zachytili mimoriadne plasticky, s umením psychologického ponoru do ženskej duše. Na vtedajší literárny vkus odvážne priviedli do literatúry ľudovú protagonistku, aby podali klinickú štúdiu jej lásky a s lekárskou presnosťou sledovali jej pozvoľný morálny a fyzický úpadok.

Tento román, zo všetkých diel bratov Goncourtovcov najpôsobivejší, presýtený súcitom k nešťastnej hrdinke a odsúdením vtedajšej spoločnosti, patrí k vrcholkom ich umeleckého snaženia. Stendhal vysoko ocenil jeho psychologickú rovinu. Hugo vyzdvihol jeho pravdivosť, Zolu upútal skľučujúci osud hrdinky, ktorá napriek túžbe zachovať si čisté srdce odstrčená a osamotená padá.

Stav

Dobrý

Skladem pro e-shop

O knize

Stav:	Dobrý
Vazba:	pevná s obálkou
Počet stran:	180
Jazyk:	slovensky
Ilustrátor:	Ľudmila Karásková
Překladatel:	Soňa Hollá
Edice:	Členská knižnica Pravda, Členská knižnica
Vydání:	1. vyd.
Vydáno v:	Bratislava
Vystaveno:	9. 1. 2026 16:27
Číslo položky:	1528255

O autorech

Edmond de Goncourt

Edmond Louis Antoine Huot de Goncourt byl francouzský spisovatel, literární kritik a vydavatel. Jeho prozaické dílo bývá řazeno k realismu, či naturalismu. Dnes je již jen málo čteno, populární zůstává však jeho deník, který byl vydán posmrtně a jenž bývá považován za cenné svědectví o kulturním světě 2. poloviny 19. století. Goncourt v něm mj. dal nahlédnout do svých antirepublikánských, často silně antisemitských názorů, otevřeně zde hovoří o nemoci svého bratra a obsahuje i mnoho urážek umělců a osobností té doby. Řadu prací napsal spolu se svým bratrem Julesem de Goncourt. S ním také založil Académie Goncourt, která od roku 1903 uděluje každoročně tzv. Goncourtovu cenu nejlepšímu prozaickému dílu psanému ve francouzštině. Z ceny se postupem doby stalo nejprestižnější francouzské literární ocenění. Společně s bratrem je také pohřben, a to na pařížském hřbitově Montmartre.

Více od autora

Jules de Goncourt

Jules Huot de Goncourt , narozen 17. prosince 1830. Zemřel 20. června 1870 Francouzský spisovatel. Rodinný Jules Huot de Goncourt je z Goncourt v Haute-Marne . Jeho otec, bývalý důstojník Napoleon , žil rodinný příjem z jejich země. Studoval na Lycée Condorcet . On je mladší bratr "z Edmond de Goncourt , s kým on pracoval pro část jeho práce.

Více od autora