Skúsenosť, buď pozdravená ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavy a hromady zabitých. Skúsenosť je majster nad majstrami; je to odpaľovacia rampa, z ktorej sa vypúšťajú sondy do ľudského vesmíru. A chvíľa, v ktorej je človek plný skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.

Taký je prípad Ladislava Ťažkého a jeho vojnovej prózy. Je to nekaždodenná, čudná próza; je to aj čudná vojna a čudní vojaci. Chlapci z takmer bezmenného národa, vytrvalo stíhaného históriou pre jeho malosť, pre jeho vonkajšiu a vnútornú biedu, ba aj pre jeho zemepisnú polohu, vedú svoju malú vojnu v rámci veľkej vojny. Stratení v stepi hľadajú vo svojom vlastnom svedomí. Je tu skutočná križovatka poľných ciest, hlboko zoraných pásmi tankov, s tabuľkami, smermi a číslami útvarov; je to súčasne dejinná križovatka. Každý sa musí rozhodnúť, lebo v tej chvíli sa rozhoduje národ a o národe. A akokoľvek je Ťažkého výpoveď prostá, obyčajná, každodenná, má všetko v jeho próze — ani nie tak z vôle autora ako z vôle histórie — aj iné, zobecňujúce, symbolické značenie.

Je to zložitý, mnohoznačný obraz vojny. Môžete pri tom obraze myslieť na Remarqua, ale aj na — Haška. A nie je to len próza o vojne. Je tu aj večný problém zrážky mladosti, plnej vnútornej pravdivosti a ilúzií so surovým, a nie veľmi pochopiteľným svetom skutočných vzťahov: je to aj próza o mladosti. Nič sa tu neskrýva a nezakrýva, nič sa tu neretušuje, nič sa tu netvári, všetko je také, aké je, a nie také, aké by malo byť: oj preto — nielen preto — je to výborná próza.