Karol Vaculík sa narodil 11. januára 1921 ako prvé z piatich detí mladým novomanželom Vaculíkovcom. Detstvo a mladosť prežil v Trnave, kde v roku 1940 zmaturoval na miestnom gymnáziu. V tom istom roku sa zoznámil so svojou budúcou ženou, Emíliou Duchoňovou, ktorá svoj profesionálny život zasvätila medicíne. Vysokoškolské štúdium začal Karol Vaculík na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde sa okrem dejín umenia, estetiky, filozofie venoval aj štúdiu francúzskeho jazyka. V týchto časoch sa Karol Vaculík zoznámil so svojimi celoživotnými priateľmi, maliarmi Milošom Alexandrom Bazovským a Vincentom Hložníkom. V štúdiu dejín umenia neskôr pokračoval vo Viedni, pričom ich ukončil v roku 1948 na Karlovej Univerzite v Prahe pod vedením A. Matějíčka, J. Květa a J. Mukařovského. Už na začiatku 40. rokov publikoval kritiky dobového výtvarného umenia a spolupracoval pri vydávaní výtvarných publikácií V. H. Kurthu a Spolku slovenských výtvarných umelcov. V roku 1944 mu vyšli prvé dve autorské publikácie - albumy reprodukcií Jána Koniareka a Gotických tabulí v Liptovskom svätom Mikuláši. O dva roky neskôr pripravil slovenskú časť výstavy mladého československého umenia v galérii v Rue La Boëtie v Paríži. Od roku 1952 bol poverený vedením Slovenskej národnej galérie. Svojím úsilím vybudoval z tejto inštitúcie moderný ústav, ktorý získal uznanie nielen v Československu, ale i v múzejných a galerijných kruhoch v zahraničí. V roku 1970 bol odvolaný z funkcie riaditeľa SNG. Dôvodom bola výstava k 25. výročiu oslobodenia, ktorú zorganizoval v Prahe. Predovšetkým u predstaviteľoch Sovietskeho veľvyslanectva vyvolala vlnu odporu, ako príliš \"formalistická\". V SNG ale zostáva pracovať až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989, pričom niekoľko rokov vedie Umenovedné oddelenie. Svoju druhú ženu, spolupracovníčku Ľudmilu Peterajovú, si berie v roku 1972. Posledné roky života mu znepríjemňuje cukrovka. Zomiera 5. júla 1992 na chate u...

Jeden z najvýznamneších slovenských kritikov a historikov umenia.

Marian Váross bol slovenský axiológ, teoretik a historik umenia. Stredoškolské a vysokoškolské štúdium s aprobáciou slovenčina a filozofia absolvoval v Bratislave. Už ako študent začal pracovať v Štátnom psychotechnickom ústave, pričom si študijné zameranie rozšíril o psychológiu. Úzke prepojenie filozofie a psychológie sprevádzalo V. odborné zameranie po celý život, nielen vzhľadom na témy, ale aj pokiaľ ide o metódu. Okrem psychologicko-filozofickej profilácie už od gymnaziálnych čias pravidelne písal a publikoval state, eseje, črty o výtvarnom umení. Vlastnú profesionálnu dráhu možno datovať jeho doktorskou dizertáciou Osobnosť ako hodnotiaci akt. Pokus o psychologickú analýzu hodnôt . Na formovanie a vyzrievanie V. filozofických názorov mali nepochybne významný vplyv a dosah študijné postgraduálne pobyty na Sorbonne a v Cambridge . Počas týchto pobytov vznikli rozsiahle práce, ktoré doposiaľ neboli v slovenčine publikované: Le fanatisme . Tvorivé úsilie a jeho produkty z oblasti filozofie však V. po návrate z cudziny nemohol nikdy naplniť v inštitucionalizovanej podobe, čo mu však nezabránilo v ich rozvíjaní a prehlbovaní mimo oficiálneho prúdu filozofie uväznenej v jednostrannom modeli uvažovania. Po rozpustení Štátneho psychotechnického ústavu nakrátko zakotvil na pracovisku pre psychológiu a sociológiu, lenže už v r. 1951 ho administratívnym zásahom preradili za prekladateľa z ruštiny do Vydavateľstva SAV. Po ustanovení SAV v r. 1953 V. inicioval založenie Kabinetu pre teóriu a dejiny umenia, z ktorého neskôr vznikol Ústav teórie a dejín umenia. Stal sa jeho riaditeľom a v tejto funkcii pôsobil do r. 1970. Po odstavení...