Gaston Bachelard
Nový duch vedy

1981 | Nakladatelství Pravda

Filozofia prírodných vied bola vo Francúzsku prvej polovice 20. storočiu široko rozvinutá. Pestovali ju významní vedci a filozofi . Nadväzovali na staršie bohaté tradície francúzskej filozofie vedy a kládli odpor, aj keď zo značne odlišných stanovísk, vzmáhajúcemu sa iracionalizmu, ktorý prenikal do francúzskej filozo…fie najmä v podobe Bergsonovho intuitivizmu. Zároveň sa nemenej kriticky stavali proti novopozitivizmu, ktorý sa usiloval vydávať za jedinú filozofiu adekvátnu modernej vede.

V tomto racionalistickom úsilí francúzskej filozofie vedy osobitné miesto zaujíma Gaston Bachelor d. Proklamuje a rozpracúva filozofiu modernej vedy, interpretujúc ju jednoznačne protiiracionalisticky, navyše ako výraz zrodu nového typu racionalizmu, ktorého podstatnou črtou je dialektickosť.

Hoci chápanie nového racionalizmu, ktoré podnetne zapôsobilo aj na myslenie ďalších vedcov a filozofov, najmä z frankofónnej oblasti, a vyústilo do sformovania sa tzv. neoracionalistickej filozofie vedy, je značne vágne, takisto ako pojem dialektiky, ku ktorému sa tento prúd hlási, predsa len ide o originálnu koncepciu, úzko spätú so živelnou filozofiou zakladateľov modernej fyziky . To. pochopiteľne, nevyhnutne vzbudzuje pozornosť medzi marxistický orientovanými filozofmi a vedcami, hľadajúcimi a nachádzajúcimi podstatu zmeny štýlu vedeckého myslenia, revolúcie vo vede, vo výraznej dialektizácii vedeckého myslenia, ktorá sa nedeje na úkor, lež v prospech rozvoja racionality vedy.

Gaston B a c h e I a r d sa narodil v severofrancúzskom mestečku Bar-sur-Aube 27. júna 1884. Začal pracovať ako poštový úradník, no ešte pred prvou svetovou vojnou získal licenciát z matematiky. Jeho štúdiá prerušila vojna. Po vojne v nich usilovne pokračoval a v roku 1920 získal licenciát z filozofie. V tom čase pôsobil ako profesor fyziky a chémie, neskôr i filozofie, na strednej škole v rodnom meste. V roku 1927 získava na Sorbonne doktorát z filozofie prácou, ktorá vyvolala veľký ohlas nielen medzi filozofmi, ale aj medzi prírodovedcami a na základe ktorej ho povolali za profesora na filozofickú fakultu v Dijone, kde pôsobil desať rokov . Z tohto obdobia pochádza aj jeho dielo Nový duch vedy Bachelardov vplyv vo francúzskej filozofickej, vedeckej i umeleckej verejnosti rastie. V roku 1940 sa Bachelard stáva profesorom parížskej Sorbonny, kde vedie Katedru dejín a filozofie vedy a zároveň je riaditeľom Ústavu pre dejiny vedy. Profesorom Sorbonny ostáva až do smrti. Zomrel 16. októbra 1962.

Vedecké renomé si G. Bachelard získal prácami, kde sa pokúsil vyjadriť zásadné filozofické zmeny, ku ktorým dochádza pri prechode od klasickej k modernej vede. Z mnohých prác venovaných tejto problematike uveďme aspoň najdôležitejšie: Esej o približnom poznaní , Induktívna hodnota teória relativity , Nový duch vedy , Atomistické intuície , Dialektika trvania , Dialektika negácie , Aplikovaný racionalizmus , Racionalistická aktivita súčasnej fyziky , Rocionálny materializmus .

Bachelard sa však neobmedzoval iba na filozofiu vedeckého poznania, na epistemolágiu. Vedecké poznanie je podľa neho iba jedným, špecifickým druhom tvorivej ľudskej činnosti. Iným prejavom tejto činnosti je umelecká tvorba, poézia, zakladajúca sa na „snení”. Preto venuje veľa pozornosti tzv. psychoanalýze poetického zachytávania bežnej skúsenosti. Ústredné postavenie tu má „psychoanalýza“ štyroch prvkov . Z diel tohto typu spomeňme aspoň Psychoanalýzu ohňa a posledné Bachelardovo dielo Plameň sviece . Úsilie poeticky vyjadriť realitu, bez oslabenia vedeckej exaktnosti, prestupuje však aj Bachelardove epistemologické spisy. Vidno na nich, že ich písal vedec s dušou básnika.

Bachelard zapôsobil svojím dielom na mnohých vedcov i umelcov, najmä vo Francúzsku. Toto pôsobenie bolo nejednoznačné — tak ako jeho dielo —, podnecovalo však bachelardovským chápaním vedy, umenia, ľudskej tvorivej činnosti vôbec, spravidla tie najprogresívnejšie prúdy v buržoáznom myslení, ktoré sa usilovali dôjsť až na hranice tohto myslenia, prípadne ich prelomiť. Filozofia prírodných vied bola vo Francúzsku prvej polovice 20. storočiu široko rozvinutá. Pestovali ju významní vedci a filozofi . Nadväzovali na staršie bohaté tradície francúzskej filozofie vedy a… kládli odpor, aj keď zo značne odlišných stanovísk, vzmáhajúcemu sa iracionalizmu, ktorý prenikal do francúzskej filozofie najmä v podobe Bergsonovho intuitivizmu. Zároveň sa nemenej kriticky stavali proti novopozitivizmu, ktorý sa usiloval vydávať za jedinú filozofiu adekvátnu modernej vede.

V tomto racionalistickom úsilí francúzskej filozofie vedy osobitné miesto zaujíma Gaston Bachelor d. Proklamuje a rozpracúva filozofiu modernej vedy, interpretujúc ju jednoznačne protiiracionalisticky, navyše ako výraz zrodu nového typu racionalizmu, ktorého podstatnou črtou je dialektickosť.

Hoci chápanie nového racionalizmu, ktoré podnetne zapôsobilo aj na myslenie ďalších vedcov a filozofov, najmä z frankofónnej oblasti, a vyústilo do sformovania sa tzv. neoracionalistickej filozofie vedy, je značne vágne, takisto ako pojem dialektiky, ku ktorému sa tento prúd hlási, predsa len ide o originálnu koncepciu, úzko spätú so živelnou filozofiou zakladateľov modernej fyziky . To. pochopiteľne, nevyhnutne vzbudzuje pozornosť medzi marxistický orientovanými filozofmi a vedcami, hľadajúcimi a nachádzajúcimi podstatu zmeny štýlu vedeckého myslenia, revolúcie vo vede, vo výraznej dialektizácii vedeckého myslenia, ktorá sa nedeje na úkor, lež v prospech rozvoja racionality vedy.

Gaston B a c h e I a r d sa narodil v severofrancúzskom mestečku Bar-sur-Aube 27. júna 1884. Začal pracovať ako poštový úradník, no ešte pred prvou svetovou vojnou získal licenciát z matematiky. Jeho štúdiá prerušila vojna. Po vojne v nich usilovne pokračoval a v roku 1920 získal licenciát z filozofie. V tom čase pôsobil ako profesor fyziky a chémie, neskôr i filozofie, na strednej škole v rodnom meste. V roku 1927 získava na Sorbonne doktorát z filozofie prácou, ktorá vyvolala veľký ohlas nielen medzi filozofmi, ale aj medzi prírodovedcami a na základe ktorej ho povolali za profesora na filozofickú fakultu v Dijone, kde pôsobil desať rokov . Z tohto obdobia pochádza aj jeho dielo Nový duch vedy Bachelardov vplyv vo francúzskej filozofickej, vedeckej i umeleckej verejnosti rastie. V roku 1940 sa Bachelard stáva profesorom parížskej Sorbonny, kde vedie Katedru dejín a filozofie vedy a zároveň je riaditeľom Ústavu pre dejiny vedy. Profesorom Sorbonny ostáva až do smrti. Zomrel 16. októbra 1962.

Vedecké renomé si G. Bachelard získal prácami, kde sa pokúsil vyjadriť zásadné filozofické zmeny, ku ktorým dochádza pri prechode od klasickej k modernej vede. Z mnohých prác venovaných tejto problematike uveďme aspoň najdôležitejšie: Esej o približnom poznaní , Induktívna hodnota teória relativity , Nový duch vedy , Atomistické intuície , Dialektika trvania , Dialektika negácie , Aplikovaný racionalizmus , Racionalistická aktivita súčasnej fyziky , Rocionálny materializmus .

Bachelard sa však neobmedzoval iba na filozofiu vedeckého poznania, na epistemolágiu. Vedecké poznanie je podľa neho iba jedným, špecifickým druhom tvorivej ľudskej činnosti. Iným prejavom tejto činnosti je umelecká tvorba, poézia, zakladajúca sa na „snení”. Preto venuje veľa pozornosti tzv. psychoanalýze poetického zachytávania bežnej skúsenosti. Ústredné postavenie tu má „psychoanalýza“ štyroch prvkov . Z diel tohto typu spomeňme aspoň Psychoanalýzu ohňa a posledné Bachelardovo dielo Plameň sviece . Úsilie poeticky vyjadriť realitu, bez oslabenia vedeckej exaktnosti, prestupuje však aj Bachelardove epistemologické spisy. Vidno na nich, že ich písal vedec s dušou básnika.

Bachelard zapôsobil svojím dielom na mnohých vedcov i umelcov, najmä vo Francúzsku. Toto pôsobenie bolo nejednoznačné — tak ako jeho dielo —, podnecovalo však bachelardovským chápaním vedy, umenia, ľudskej tvorivej činnosti vôbec, spravidla tie najprogresívnejšie prúdy v buržoáznom myslení, ktoré sa usilovali dôjsť až na hranice tohto myslenia, prípadne ich prelomiť.

Stav

Dobrý

lehce cítit po vlhkosti

Skladem pro e-shop

O knize

Stav:	Dobrý, lehce cítit po vlhkosti
Vazba:	pevná s obálkou
Počet stran:	163
Jazyk:	slovensky
Překladatel:	Kristína Korená
Edice:	Filozofické odkazy
Vydání:	1. vydanie
Vydáno v:	Bratislava
Vystaveno:	15. 4. 2025 11:2
Číslo položky:	1209774

O autorovi

Gaston Bachelard

Gaston Bachelard byl francouzský filosof a spisovatel 20. století. Zabýval se hlavně filosofií vědy, epistemologií a poetikou, protože vědu a básnickou imaginaci pokládal za dvě rovnocenné cesty lidského růstu. Bachelard se narodil v chudé rodině, po maturitě a vojenské službě pracoval od roku 1907 v Paříži na poště a ve volném čase studoval matematiku, fyziku a chemii. Tři roky strávil na frontě a byl vyznamenán Válečným křížem za statečnost. Po válce dokončil studia a v letech 1919 až 1930 učil v Bar-sur-Aube fyziku a chemii. Zároveň studoval filosofii a promoval 1927 disertací O aproximativním poznání. Roku 1930 nastoupil na univerzitu v Dijonu a roku 1940 se stal profesorem dějin a filosofie vědy na pařížské Sorbonně. Roku 1951 byl vyznamenán Řádem čestné legie a 1955 byl zvolen členem Académie des sciences morales et politiques. Měl dceru Suzanne Bachelard . Spolu s ní je pochován na hřbitově v obci Bar-sur-Aube. Bachelard byl ve vědě i ve filosofii autodidakt a řada jeho knih má blízko k poezii. Jeho rané práce se týkají filosofie vědy: kolem roku 1900 došlo ve vědě k několika převratným proměnám pohledu na svět a Bachelard se tuto schopnost vidět nově snažil uplatnit i ve filosofii. Jak vědy musí i filosofie být tvořivou činností, musí být otevřená novým náhledům. Bachelard se hlásil k Descartovu racionalismu, ale jak empirismus tak racionalismus mohou postihnout jen jisté stránky skutečnosti. Filosofie potřebuje vědu a věda potřebuje filosofii, aby věděla, co dělá. Empirické a teoretické poznání se tedy doplňují a podmiňují a Bachelard hovoří o „surracionalismu“. Vědecké poznání se od běžného smyslového poznání ostře liší tím, že je založeno na hypotézách, že je kritické a nezaujaté. Není spojité, nýbrž podléhá „mutacím“, kdy se vědci musí zbavit „epistemologických bariér“ ; proto jsou dějiny vědy plné „epistemologických přeryvů“. Ani skutečnost a zej...

Více od autora