„Ako žiak trenčianskeho gymnázia každý deň som chodieval hrávať sa na tamojší veľkolepý hrad. Liepali sme sa na múry a bašty, lozili sme po chodbách a teremoch, spúšťali sme sa po povraze do takzvanej ,Hladomorne´, hrávali na schovávačku a ukrývali sa v podzemných dierach a pivniciach, hľadali sme vtáčie hniezda v škárach stien a chytali netopierov. Krátko, užívali sme bujnej mladosti a slobody.

Tu som sníval blahé sny roztúženého chlapčenstva. Teda nie div, že som si hrad zamiloval. A zamiloval som si ho úprimne a náruživo.

Keď som za prvej svetovej vojny narukoval do Trenčína, prvá moja návšteva patrila starej láske — hradu.

V trenčianskych kasárňach bola hŕstka roduverných vojakov-Slovákov, s nimi som sa schádzal na našom starom hrade. On nás vypočúval a nevyzradil. Tam sme si vyliali všetky žiale, bolesti, tam sme snívali o krajšej budúcnosti slovenského národa. Tam sme kuli plány do budúcnosti, potešovali sa navzájom a povzbudzovali k trpezlivosti a vytrvalosti.

Keď ma zadelili do marškompánie, posledná cesta ma zas viedla k starému priateľovi. Lúčenie s hradom bolo dojemné. Prv, než by som mu bol dal posledné ,zbohom´, odlomil som z jeho pamätných múrov kúsok zvetralého kameňa a schoval som si ho. Tento kamienok ma sprevádzal ako talizman cez celú vojnu a opatrujem ho až podnes ako milú pamiatku.

Ešte vo vojne som sa bol rozhodol pozbierať všetko, čo má vzťah k hradu, či už obrázky, dáta, články, časopisy, knihy, plány a pod., a ak mi to niekedy okolnosti dovolia, spracovať dejiny hradu Trenčína.

Pri zbieraní dát, vzťahujúcich sa na hrad Trenčín, naďabil som na mnohé veci, ktoré sa tykali susedných, ba i ďalších slovenských hradov... Nuž založil som si kataster v podobe lacného zošitu a doň som si zaznačoval všetko, čo som sa kde o niektorom slovenskom hrade dočítal alebo dozvedel. A pomaly som začal chápať túto úlohu hlbšie. Vyšiel som zo zásady, že povinnosťou každého Slováka je zachovať pre potomstvo všetko to, čo sa vzťahuje na minulosť našej otčiny, hoci by to bola len malá správa, nepatrný obrázok alebo kresba...

Zbieranie materiálu a prameňov pre všetky slovenské hrady bolo veľmi ťažké... Bolo sa treba zháňať za starými historickými dielami, časopismi všetkých odborov od najstarších čias podnes. Tieto diela a časopisy sú kdekade roztrúsené a ťažko prístupné. Korešpondenciu, cestovanie na miesto hladu, hľadanie dát v bližšom okolí hradu ani nespomínam.

Pritom všetkom materiál sa množil, obrázky, plány mi vzrastali na tisíce a písomných prameňov som už mal celé hŕby. Priatelia a známi ma povzbudzovali, aby som to spracoval a vyšiel s tým knižne na verejnosť...

Touto svojou skromnou publikáciou chcem len vzbudiť lásku a pochopenie pre tie naše vzácne historické pamätnosti, ktoré poznať je našou národnou povinnosťou, lebo len ten môže vrele a oddane milovať svoju otčinu a svoju vlasť, kto ju bližšie pozná.

Znamenite to vystihli naši národní buditelia, keď usporiadali vychádzky na naše hrady, aby oduševňovali a v rodoláske utvrdzovali našu mládež na „hroboch dávnej slávy“. Ľudovít Štúr zhromaždil slovenskú mládež roku 1836 na staroslávnom Devíne. Roku 1886 bola veľká národná vychádzka, spojená s národnou manifestačnou slávnosťou na hrade Likava. A vôbec naša roduverná slovenská spoločnosť vždy rada navštevovala hrady. Pri takejto návšteve neubránite sa mocným dojmom. Obotká vás pomaly čarovné kúzlo dávnovekého prostredia a uchopí vás za dušu tak mocne..., že sa v mysli prenesiete do dávnych dôb a snívať budete s úsmevom na tvári o práci a činoch našich slovenských predkov, ktorí tieto mohutné diela vybudovali. Ani pero básnikov nevládze vzbudiť pocity, ktoré vami zalomcujú na hrade...! “

(Z Predslovu Ľudovíta Janotu k tretiemu vydaniu Slovenských hradov z roku 1938)

Z veľmi populárneho trojzväzkového vydania Janotových Slovenských hradov urobili sme výber z povestí a historické úvody k jednotlivým hradom sme nahradili novými poznámkami od súčasného historika. Knihu sme spestrili výberom z množstva obrázkov, rytín a kresieb, ktoré zozbieral Ľ. Janota za dlhé roky vášnivého záujmu o slovenské hrady.