„V Hlave XXII išlo o fyzické prežitie v konfrontácii s vonkajšími silami alebo inštitúciami, ktoré chcú zničiť život alebo mravné ja. Román Niečo sa stalo hovorí najmä o vnútornom, psychickom prežití — bojiskom sú v ňom ľudské túžby, či už splnené alebo nesplnené, intímne situácie, aké prežívame so svojimi deťmi, keď sú malé a keď dospievajú, spomienky na našich rodičov a na vzťah k nim, keď starnú. To sú aspoň niektoré oblasti napätia a nepokoja v tejto knihe." Týmito slovami charakterizoval svoj druhý román Niečo sa stalo (Something Happened, 1974) dnes takmer šesťdesiatročný americký spisovateľ Joseph Heller (nar. 1. mája 1923), ktorý napriek veľmi skromnej literárnej tvorbe (romány Hlava XXII, 1961, Gold na zlato, 1979 a divadelná hra Bombardovali sme New Haven, 1967) patrí k najslávnejším a najvydávanejším prozaikom posledných dvoch desaťročí.

Román Niečo sa stalo písal celých dvanásť rokov. Tých „oblastí napätia a nepokoja" je v knihe oveľa viac, ako ich autor spomenul. Jednou z nich je hľadanie zmyslu života, či uvedomovanie si nezmyselnosti vlastného života. Bob Slocum, priemerný úradník nikdy nemenovanej obchodnej firmy v Connecticute, muž v strednom veku, otec dvoch zdravých detí a jedného dieťaťa s nevyliečiteľnou mozgovou chorobou, ako manžel a milenec na zostupnej dráhe, ako úradník na mierne vzostupnej, si kladie otázku, čo sa stalo s ním, s jeho rodinou, s jeho podnikom, so životom vôbec. Tuší, že „niečo sa stalo", lenže nevie čo a prečo je to práve tak. Narušené medziľudské vzťahy sa usiluje riešiť po svojom, t. j. neriešiť ich vôbec, narušenú, nalomenú chrbticu sa usiluje napraviť tak, že si ju zlomí úplne. Tragická pointa románu a ironický, hellerovským humorom trocha nadľahčený epilóg iba podčiarkujú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol človek slabého, skôr zlého než dobrého charakteru, tápajúci v začarovanom kruhu ambícií, spoločenských tlakov, morálnych kompromisov, podrazov, vyšších ambícií a šancí

Joseph Heller napísal sugestívnu a nanajvýš potrebnú knihu o kríze charakteru, o nedostatku ozajstných hodnôt, o zúfalom zápase americkej strednej vrstvy na „bojiskách" morálky, sebarealizácie, ľudskej integrity a bytostne dôležitých vzťahov k vlastným rodičom a vlastným deťom, odkiaľ sa ľudia ako Bob Slocum vracajú zákonite s metálmi, vyššími funkciami, honosnejšími domami, rýchlejšími autami, ale v skutočnosti porazení, so zlomeným charakterom, chladným srdcom a bez vyhliadok na kúsok čistého ľudského šťastia.